Neviem, ako to máte vy, ale ja keď stretnem rehoľnú sestru, vždy si ju všimnem, vždy spozorniem.

V hlave mi víri množstvo otázok, premýšľam nad ňou. 

Vnímam, že prežívam viacero emócií. Tou najsilnejšou je bázeň. Keď vidím sestry dve, zdvojnásobí sa to. Tak si asi viete predstaviť, ako mi srdce „trepotalo“, keď som sa ocitla pred skupinou rehoľných sestier v počte 44. Tuším som sa spočiatku bála aj dýchať. Bol totiž predo mnou jeden celý vzdelávací deň pre jednu zo ženských komunít. Keďže sa ich na workshop prihlásilo tak veľa, ich sestra predstavená rozhodla, že jediným miestom, kde sa zmestia a kde sa kurz môže konať je kaplnka.

Uf.

44 sestier predo mnou, oltár za mnou. Kým kolegovia – spolulektori pripravujú potrebné veci, pozorujem ich. Ich čierno-biely habit a to ako presne a rovnako sedia v laviciach mi pripomína jar. Nechcem, aby to znelo neúctivo, to určite nie. Ale celý ten obraz mi skutočne pripomenul, ako keď sa na jar vrátia lastovičky a sadnú si jedna vedľa druhej na elektrické drôty. Boli nádherné. Rovnaké a pritom každá jedinečná. Jar je podľa mňa tiež nádherná.

Ak som mala v úvode vzdelávania emócie obáv, strachu a nepokoja, ako to zvládnem, po pár hodinách to už bolo o niečom inom.

Sestry, účastníčky workshopu, sa s pribúdajúcimi témami a zážitkovými aktivitami postupne uvoľňovali, otvárali, zdieľali, usmievali, neskôr smiali a tlieskali.

Dôvod? Zadaná téma workshopu bola o našich rozdielnostiach, typológii, komunikácii, presvedčeniach, dávaní spätnej väzby, ale najmä o emóciách… a tých tam počas celého dňa „lietalo“ naozaj neúrekom. Na konci som dostala, okrem iného, aj 2 nádherné hrnčeky. Sú krásne.

Keď z nich budem spolu s niekým piť, poviem mu, aký nádherný a obohacujúci deň som v jeden januárový deň prežila s „kŕdľom lastovičiek“. Bolo mi cťou… sestry.