Smögen, malebné mestečko v západnom Švédsku, august 2018. Nedalo sa neodfotiť. Sila toho okamihu bola naozaj výnimočná. Čo na mňa zapôsobilo najviac, bolo ticho. Veľmi zvláštne ticho. Okamih v živote, keď som veľmi silno vnímala užitočné ticho. Niečo podobné zažívam v koučovacích rozhovoroch, keď po niektorej z mojich otázok zostane klient dlhšie ticho.

Kedysi, pred rokmi, mi v hlave ako prvé naskakovalo: „Čo teraz? On/ona je ticho. Určite som sa zle opýtala. Musím niečo povedať ja. Hneď. Zachrániť rozhovor. Vylepšiť otázku, dovysvetľovať. Prehovoriť. Čo ak vyzerám nekompetentne.“

Teraz už viem, že to, čo môžem pre človeka sediaceho predo mnou urobiť najviac je… nechať ho/ju v pokoji premýšľať. Neprerušovať. Nechať „pracovať“ TICHO. Ešte aj teraz si občas pri dlhšom tichu napočítavam v duchu do 10, kým niečo poviem. Takmer vždy, keď som okolo 8, klient prehovorí. Povie to, čo by pravdepodobne po mojom prerušení už nepovedal. A poviem vám, že sú to takmer vždy tie najcennejšie perly jeho vlastných riešení.

Asi by mi dali moji kolegovia, kouči, za pravdu, že práca s tichom je jedna z najťažších (ach, ako nám občas ide vyvaliť bok 😆, niečo „veľmi múdre“ práve vtedy  povedať), ale je to zároveň jedna z veľmi cenných vecí, ktoré môžeme našim klientom ponúknuť. Tak nech sa nám spoločne všetkým darí, priatelia.